Nemáme to ľahké dnes tuná žiť. Tváriť sa veselo a mať pritom holú riť. V garáži mať fantastické auto – motorku. Na Dakar ísť, mám chuť veľkú!

Je krásna je veľká teda veľká v tých vhodných partiách, boky štíhle, váha síce trojciferná, ale tie veľké oči stoja za to. No proste dokonalá slečinka. Je to tu zas, láska na prvý pohľad. Prvú noc jej dám pokoj iba ľahké dotyky, veď treba vyskúšať ako pradie. Hlas nemá jemný skôr ostrý panovačný proste chce! „Skoč na mňa a choď!“ „Nemám rada predohry zober si čo chceš ale hlavne rýchlo!“ Nuž je dosť chladný večer, trebalo by sa nejako zohriať. Ale nieeee ochrana ostala doma. Našťastie?! Zaspáva sa ťažko ona je niekde tam vedľa mojej bývalej. Čo ak jej povie aký som bol sem tam zlý, ale vzápätí ľutujem, že už mohlo byť po tom, mohol som ju vyskúšať zistiť aké to je mať medzi nohami poriadne vyvinutú divošku, pekne ju skrotiť a vziať si len to čo chcem. Nemám rád keď sa zamilujem chcem byť len s ňou a robiť všetky pekné veci.

Naše ďalšie stretko zbytočne nenaťahujem rozhovorom a idem rovno vec. Fúha, tá váha dá zabrať kým si ju nasmerujem na to správne miesto, nohy treba rozkročiť trochu viac aby sa mi medzi ne dostala ale to už jej vzdychnem život no ona hneď a ostro zahlási len „NO POĎ MOJ ZLATÝ!“ Trocha nervózny akoby to bolo prvýkrát sa jemne dotknem rukoväti a Tamarka znova zvrieskne, už mam akýsi strach ale veď nie je to prvý krát. Idem na ňu pekne pomaly nech niečo nevyvedie. A už ide vlastne len sa tak šuchtá pomaly skapína. „Zlatko čo ti je?“ „Čakal som že na mňa nabehneš a ja nebudem schopný zastaviť.“ tak to skúšam ešte raz trocha smelšie ale predsa len rešpekt je rešpekt a znova šuchtavo pomaly a nič. Začínam ľutovať že sme sa dali dokopy, je to úplné o ničom a vtedy ruka siahla tam kde nemala v tom momente ručička na otáčkomery prekročila číslo 6500 a vystrelila k 11000 a moja milá sa vystrela na zadne. Uuuuuha tak toto bolo dobré nie veľmi príjemné, ale dobré. No tak to s ňou ešte nezabalím. Lenže je priveľmi divoká, stále skáče na zadné alebo je čímsi urazená a skapína. Jednoducho potrebuje niekoho, kto ju udrží pri zemi, ale na druhej strane jej musí dať aj dostatočnú voľnosť. Nájsť presnú hranicu bolo ťažké, ale keď už viem koľko potrebuje a kedy ju zasa treba pritlačiť, je s ňou perfektne. I keď si rada vypije, ale aj tak stojí to zato. Vie si aj povedať svoje a keď to s ňou preženiem, proste ma hodí preč a niekedy dosť tvrdo. No, keď ju miluješ…

On any weekday

YES, 13:30, konečne zvoní, taška na chrbát a ide sa domov v dobrej nálade. K dobrej nálade prispela esemeska od priateľky „Bude lepšie keď to ukončíme podľa mňa to nemá zmysel.“ Mohla povedať rovno „Mám lepšieho, čau!“ ale tak je to jej život. Dnešná hip-hop mládež by si zrejme zaspievala mam v p**i celý svet a ich EMO rivali by pravdepodobne siahli po vysokej dávke všetkého, čo by sa našlo v domácej lekárničke. Na pol sekundy sa zamyslím sám neviem nad čím a vzápätí na to pridám do kroku. Vonku je krásne a v garáži parkuje natankovaná motorka. Par minút a už zapínam klipsne na čižmách a poďho kozmo krokom do garáže. Tamarku vytlačím na slnko ešte rukavice prilba a konečne slobodný výdych. „Fhuuuu no tak poďme na to!“ otočím kľúčom stlačím štartér v duchu si este poviem „Dnes sa budem kľudnit nechcem zas tak zablatiť motorku ako minule.“ A veď aj som sa kľudnil, prvých 5 km, potom už bola zahriata. Pre istotu podraďujem rovno o dva stupne otáčam plynom a ten božský pocit keď si 2T povie „No dobre, ideme“ mi v tom momente prejde celým telom.

Je to paráda, poľná cesta, nikde nikto, na tachometri 80, ach pardon, už som preradil, 100 a koniec rovinky brzda a zastavujem. Stojím rovno uprostred veľkej mláky zo šiltu mi kvapká kakao, všetko je mokré. „Dneska sa budem kľudnit?“ „Isto som si to povedal dnes?“ „Pochybujem!“ A tak spojka jednotka postavím sa do stúpačiek dvojku trojku a štvorku tam mám ani neviem kedy rekreačne radím pätku a namiesto šestky do buchnem späť do štvorky. To proste musí mat ťah! Keď sa dostanem na nejaký kopček a všetko sa to vznesie do vzduchu, nie na dlho iba sekunda možno ani toľko, čas akoby zastal, hlboký nádych a všetko okolo sa zdá akoby v spomalenom filme. Úžasný pocit, kto to nezažil, nepochopí. A potom bum na zem koleso opäť v zábere a znova akoby ma niekto chcel stiahnuť zozadu z motorky. Na takejto jazde sa mi páči že nemôžem myslieť na nič iné len na to čo robím v danom momente inak…. no a už je to tu rozkmitané predné koleso. „Dilino nechaj ich tak nech si čítajú ty jazdíš!“ Zákruta podradiť pustiť rýchlo spojku a zadok je v prešmyku. No fasa skoro som hodil držku na zem aleeeee bolo to super tak to skúšam znova a znova niekedy to vyjde niekedy nie a zrazu prask! predbehol ma zadok. Rýchlo dvíham motorku zo zeme (zároveň s tým sa čudujem tým ktorý ešte majú to srdce fotiť moto keď im padne) a už si len ďakujem že chodím stále oblečený prsty na nohách a koleno ma bolia aj napriek tomu že mam chrániče. Čo by bolo bez nich radšej nechcem vedieť. Tak sa pomaly poberám domov. Teda pomaly v tom prípade že 80tka po rozbitej poľňačke je pomaly. Už to nemám ďaleko do garáže ale voľajaké afto ide oproti mne. No chudák plechovka na off nie je stavaná tak mu uhnem ja. V aute chlap a vedľa neho nejaká žena. Zemiaky asi okopávať nejdú ani na to nie sú vhodne oblečený a ta M5ka sa na traktor asi hrať nebude. A veď budem hnusný zastavujú kdesi za kríkmi nechám im 5 minút a vrrrrrrrrrrrrn okolo. Stále sú tam, asi ma nepoznajú veľmi rad sa vozím, vrrrrrrrrrrrrrn okolo druhy krát a idem domov. Nech majú súkromie ja som si už užil.Je to jednoducho posadnutosť. Niekedy sa len tak zamyslím či sme danú tému už raz nepreberali ale ono je to jedno hlavne, že je pohoda a netreba dávať pozor kam stúpim lebo nejaké to dieťa nezvládlo udržať ohnivú vodu vo svojich telesných útrobách.

Proste to tak milujem

Zima

Piatok večer dohadovanie na icq no a ide sa von. Do klubu veď bude sranda a doma sa aj tak nudím. Pripadám si ako v materskej škôlke všetky detičky sa spoločne hrajú na Vinetou-a. Pijú ohnivú vodu a aby ukončili množstvá bitiek fajčí pre istotu každé z nich nejakú tú fajku mieru. Baby sú pekné poddajné ale bohužiaľ stále pod zákonom tak zasa ostane asi len pri hand made. „Tak a dosť kašlem na to!“ pobúcham Doda po ramene „Poď het nemám na to nervy!“ a ani ma neprekvapuje jeho odpoveď „Ja tiež!“ „Kam pôjdeme?“ odpoveď netreba stačí pohľad z očí do očí a ide sa do garáže. V garáži je kľud síce tam nie sú sporo odeté dámy a ani tam nereve hudba ktorej zvuky sú nedefinovateľné ale je tam krásna vôňa garáže a dvoj kolesové krásky. S Dodom rozprávame o všeličom ale všetko sa nejako týka motoriek.

Jar

Vonku je už vidno o čosi dlhšie, všade je pekne zeleno, vtáci spievajú, stromy kvitnú romantika ako má byť. „Ehm to som písal ja?“ „Alebo mäknem?“ Výjazdy na motorke začínajú naberať ten správny smer. Na poľných cestách pribúda zvery a prichádza aj prvá smrteľná nehoda. Chudák zajac ale vbehol mi rovno pod koleso, smola (samozrejme že nadávam ostošesť). Jazdí sa aj tak veľmi prijemne, človek môže snívať. „Hmm a o čom asi tak?“ „No jasne že o Afrike!“ a tak sa ani nečudujem že srnkám rastú veľké uši a čosi im vyrastá z nosa. „A aha pštrosy!“ „Fuu ale tie sú až príliš reálne!“ „Vážne mi drbe!?“ ale nie to som len vedľa pštrosej farmy. Slniečko hreje tak jemne a povestná jarná únava sa prejavuje aj na mne. Našťastie nie som kamionista a tak zastavujem. Kde? Ani neviem proste niekde preč na zelenej lúke. Moto na stojan ja líham pod ňu do trávy a zas a znova študujem všetky jej tvary a zahnutia. „Je dokonalá!“ „A ktorá Aprilka alebo Simsonka?“ „OBIDVE!“ Hlavičku skoro v dospelom veku treba nejako rozptýliť a tak sa vozievam a oddychujem dokiaľ nezačne silno pršať.

Leto

Mam rad dlhé trasy, rad chodím ešte o krok ďalej než som bol naposledy a v lete na to mám dostatok času. Ešteže som stále školák a mám každoročne k dispozícii dva mesiace voľna.Peniažky na vozenie nie sú, trebalo by isť na brigádu, no koľko krát ešte budem mať možnosť dva mesiace rozhodovať nad všetkým mojim časom?

Motorku treba pred letom pekne umyť, veď je to kočka, blato jej síce pristane ale v spoločnosti sa treba ukázať v tom najlepšom. Po meste jazdievam málo dá sa povedať že mestami iba prechádzam. Nič ma tam neláka a treba mať oči stále na stopkách. Pozriem do späťákov a vidím kolegu v jednej stope. Derie sa dopredu ako na pretekoch a už je vedľa mňa. Nejako drsne mi kýva hlavou aby som si ho všimol a vzápätí iba tesne dobrzďuje za autom čo šlo pred nami. Ani nemrknem očami a on aj napriek tomu že oproti idú ďalšie autá už sa tlačí do medzery a predbehuje ďalšie auta. ŽASNEM. O chvíľu ho vidím na parkovisku ako mi naznačuje že mam zastaviť. Presne viem čo chce a viem že si to večer aj tak x-krát vypočujem. Tak ukazujem palec dole a myslím si svoje. No poďme čím skôr preč z mesta zajazdiť si bez nervov. Nejde mi do hlavy prečo sa niekto takýmto štýlom potrebuje ukazovať. „Ja som predbehol audinu!“ „Ja BMW!!“ „Ja autobus a šli mi oproti tri auta!!!!!!“ „Mate môj obdiv len tak ďalej“ dodavam ironicky. „Čo sa ozývaš ty si koho predbehol?“ „A kde máš tu svoju kravu!“ v duchu mi len prejde úryvok textu pesničky Šaman od Kabát-u „a nikdo nemá tolik sil aby ho něčím urazil“ a len ticho žasnem na čom ľuďom záleží a keď sa spýtam prečo to robíte. „Vieš to je adrenalín“ a v hlase počuť ako ma v gatiach nasraté od strachu keď to raz nevyjde.

Dni sú horúce a aj tak na seba navlečiem všetko motooblecko. „Načo by mi asi tak bolo v skrini keby som padol?“ a tak sa spokojne potím ďalej. Veď bez bundy, hrubých nohavíc, čižiem to ani nie je ono (ale hlavne v tom nevyzerám až taký chudý). Najlepšie to je spolu s kamarátmi. Na každej zastávke je o čom rozprávať a potom sa doma smiať z rôznych hlášok ktoré padli na výjazde. „A teraz kadiaľ?“ kývnem plecami „No ta rovno“ a potichu ešte dodám „asi“. Samozrejme že poblúdime ale čo tam po tom sú prázdniny malé nervy sa prejavia ale časom je to všetko len úsmevné.

Jazdiť po rovinkách je nuda zákruty to je to pravé. Hlavne cesty to ma tiež nebaví, aj keď mám slušný rozhľad o tom čo sa deje okolo, čím vedľajšia cesta tým menej plechoviek o to menej problémov a o to väčšia pohoda. Niektoré dni je až príliš teplo jazdiť sa mi veľmi nechce tak Tamaru zaparkujem na parkovisku tak aby som ju videl sadnem a popíjam caffe(ja len kofolu ale lepšie to tak znie). Raz na pumpe vidím poriadnu motorku riadne veľký chopper a pri ňom ešte väčší chlap. Nedá mi a prídem k nemu „Máte peknú motorku“ no a čo prišlo potom by ma ani nenapadlo, dosť zlovestný pohľad a otázka „Prečo mi vykáš?“ Ja len nasucho preglgnem „Veď sme rovnako postihnuté deti len cena hračiek je iná“ no odľahlo mi domov sa vrátim celý.

Večer s motorkou nechodievam von nepotrebujem sa s ňou chváliť tým že si ju zaparkujem niekde pred klub ako to robý dosť ľudí. Práve naopak bojím sa o ňu je tam kopa zúfalcov s teóriou nemám ja nebude mat nikto. Oveľa lepší je večer v talianskom štýle otvorená garáž pustená nejaká tá classica, odparkované motorky, rybárske stoličky, skladací stolík a objednaná pizza. Vonku je teplo a s kamarátmi sa perfektne kecá. Kiežby ta noc nikdy neskončila.

Jazda v noci ma tiež svoje čaro Na oblohe hviezdy a predo mnou červené svetlo kolegu. V meste namiesto hviezd neóny malá premávka ale na semafore aj tak červená. Je pomerne ticho a motorka na voľnobehu si pekne bzučí. Keď idem cítim sa úplne osamote nič ma nerozptyľuje. Je trochu chladno ale komu na tom záleží. Počas pauzy pozerám na mobil ejha milión neprijatých hovorov od mami bude problém ale keď tá jazda ma proste chytila za srdce.

Na motorke sa cítim ako boh všetko ide bokom na nič nemyslím iba žijem, vychutnávam, netrápim sa nad ničím. Robím čo ma baví a baví ma čo robím a čím je dlhšia cesta tým som spokojnejší, uvoľnenejší……. (jednoducho každý si doplní to svoje)

Jeseň

Prší, zas a znova prší. Dievčatá sú viac zahalené a nevidno hneď ktorá je aká, teda ktorá je na akom stupni telesného vývoja. Na motorku sa nedá ani len pomyslieť ale veď prečo nie? Prší noa veď nie som z cukru a dážď mám rád. Ale nie je to nebezpečné nešmýka sa? No keď budem sedieť doma tak to nezistím. Vyrážam a som strašne rád že som sa donútil. Jeseň je až prekvapivo farebná a vôbec by som nepovedal že môže byt taká pekná. Listy padajú na zem a šmýkajú sa ale po čase si zvykám a už sa aj pohodlne jazdí. Voda od kolies aut to je asi jediné čo výrazne vadí. Pauzy na ceste úž nie sú len na oddych ale hlavne na zahrievanie prstov. „Škoda že väčšina motorkárov už nejazdí prichádzajú o veľa jeseň je jednoducho nádherná“ a pozorujem ako dážď dopadá na hladinu jazera. Ľudia na mňa pozerajú ako na blázna a ja s nimi súhlasím som blázon ale užívam si, to je hlavné.

Ospravedlňujem sa za dĺžku, ale vodičák zatiaľ nemám, na motorke nie je drapák, vonku je blato a ja som sa nudil.

Don't be shellfish...0000