Blíži sa škola, hlavnou činnosťou v škole je sedenie. Tak treba nejako zoceliť riť sedením, najlepšie sedím na motorke. Konečne mám vodičák v rukách. Hmm, tak to bude treba osláviť pekne dlhou cestou.

Chorvátsko ma neláka, Alpy sú drahé, sám na Ukrajinu, až natoľko si neverím… Tak to vyzerá, že ostanem len na rodnej hrude. Keďže som Dodovi zbežne ukázal, kadiaľ chcem ísť, a nakoľko ma on pozná, že blúdenie to ja mám veľmi rád, večer pred odjazdom na jeho podnet zhotovujem vlastne „GPS“. Cieľom pre mňa nie sú žiadne pamätihodnosti, ani aquparky, ani nič podobné. Môj cieľ je len cesta. Cesta s minimálnou premávkou a maximom zákrut.

Ráno v deň odchodu je vonku hmla. No čo teraz, vyčasí sa alebo nie ? Heh, píšem ako keby ma to zaujímalo. Vyrážam o deviatej v sprievode Doda do Košíc. Paráda, po pár kilometroch už svieti slnko, len škoda, že fúka. Ale tak to je klasika, keď my dvaja niekam ideme- fúkať proste musí .Cestu cez Slanec spestrím odbočkou za Bohdanovcami do Olšovan. Cesta je dobrá. Teda, pre koho ako dobrá(rozumej zapláta na záplate). V prilbe sa len smejem sám pre seba z toho, ako Doda sledujem iba v speťákoch, väčšinou to totiž robí on. Hold, monstrík si potrpí na kvalitnú cestičku (smiech v prilbe). Na benzínke v Košiciach sa lúčime a ja tankujem plnú. Ach moja, veď ty si motorka, nie žena, behom pár minút ma vieš obrať o vyše pol tisícky a ešte k tomu riadne priberieš, no aspoň neodvrávaš. Plnú nádrž je dosť cítiť hlavne pri otáčaní a v zákrutách, keď sa benzín začne prelievať zo strany na stranu, ale rýchlo si zvykám. Horšie to je s pohľadom do speťákov, kamión mi líže chrbát (poľský). No chlape, ty keď to neubrzdíš, to bude rýchly koniec (samozrejme, že pre mňa).

Konečne sa vymotávam cez stavenisko a idem krížom cez mesto. Hurá! Rad áut predo mnou a na semafore červená. Potím sa teda kvalitne a čakám na zmenu farby. Ďalšia križovatka a znova červená, ale tentokrát autá za mnou. No darmo, moto je moto, aj keď veľká ale motorka. Na takom skútriku mestská premávka predsa nemôže byť problém. Ale ja mám enduro a mesto nemám rád. Pereš- odbočiť vpravo, smer Malá Ida. Fíha, tak toto je iná kávička. Nikde nikto, len ja a cesta, kvalitná cesta dokonca! Prechádzam niekoľko dedín a čakám, kedy príde zaplátaná cesta s množstvom výmoľov, ale namiesto toho prechádzam na úplné nový asfalt. Dedinka Štós a za ňou samé vracáky, parádne povozeníčko. Moto sa naklápa raz na jednu a následné na druhú stranu. Podvozok je síce neistý ale všetko v norme. Sakra, tu by to chcelo motard ale to by som si rovno na helmu pripevnil oporné kolečká. Koniec okresu Košice, začiatok okresu Gelnica a prišlo to čo každý očakával, začali lúskať s niiiim,(tí, čo nepočúvate Slíže, nesnažte sa to chápať).

Cesta sa zmenila na záplaty. Mne to vôbec neprekážalo, len keby sa tam vybral niekto s motorkou zameranou iba na cesty, ten by ostal pekne znechutený. A už sa štverám hore nad Úhornú, kde si aj dávam malú pauzu. Výhľad do doliny je neskutočný, slnko svieti, zvonce na krkoch kráv zvonia, pofukuje mierny vetrík a z lesa vanie pekná vôňa. Rád oddychujem na vrchoch. Všetko je dole a o mne netuší asi nikto, že tam niekde hore pozorujem život pod sebou. Neznášam zjazdy z kopcov. Mam 2T a to sa motorom veľmi brzdiť nedá. Keď chcem brzdiť brzdami, musím stláčať spojku, čo tiež nie je veľmi zdravé. Tak to riešim ani vlastne neviem ako, hlavne pomaly, veď aj tak sa nikam neponáhľam. Z Úhornej smerom na Rožňavu sa schádza po ceste, ktorá vedie lesom. Výhľady teda nič moc, ale keď sa tak občas mám kedy pozrieť po akej hrane vedie cesta, no nechcel by som tam dole padnúť. Ale zákruty sú príjemné, tých asi nebudem mať nikdy dosť. Aj keď v niektorých je štrk, čo občas dokáže pekne zavariť pod zadkom. Z lesa vychádzam v Krásnohorskom podhradí a v speťákoch sa pekne týči hrad Krásna Hôrka. Musím sa trochu zviesť po hlavnej ceste (znie to zaujímavo, keď si to človek prečíta vcelku že pohlavná hehe) do Rožňavy. Tam zastavujem a dotankúvavám opäť plnú. Odtiaľ do Betliara a Gemerskej Polomy. Tam odbáčam smer Hnilec, aj keď Dobšinský kopec je isto zaujímavý, ale ja mám radšej trasy, kde dávam pozor len sám na seba. Tak až takúto rozbitú cestu som nečakal, veď vlastne toto je obyčajná lesná cesta, neverím, že tadiaľto chodia plechovky. Samozrejme, odbočil som zle o križovatku skôr. V dedine sa pýtam na smer nejakého dedka. No prejdete okolo fary doľava, tam vpravo, na ďalšej križovatke zasa doľava……. S úsmevom na tvári „Ďakujem veľmi pekne“ a dodatok do prilby:„Zasa nič neviem“. V taký čas ani GPS nepomôže, myslím to svoje prilepené na nádrži, nie ozajstné. Tak to spravím podľa seba, rovno až niekam a potom zasa nájsť hlavnú.

Prešiel som tam snáď každú uličku a nakoniec sa aj vymotal správnym smerom. Pokladám sám seba za debila, ale veď stane sa, hlavne že už zasa idem. A znova nový asfalt. Wau, som ja vlastne na Slovensku ? Mierne zákruty prechádzajú do ostrejších, rýchlejšie úseky sa striedajú s pomalými, nikde nikoho, len ja, moto a cesta. A v tom zrazu kamión oproti a dáva znamenie plechovke za ním, že ho môže predbehnúť. Brzdiť nestíham a tak sa na dosť úzkej ceste ocitáme vedľa seba kamión, plechovka a ja. Keď už je po všetkom, do prilby už znejú len slová prevažne začínajúce na K a P. Áno kurča a paradajka to nie sú. Cela cesta vedie v lese a zákruty sa zrazu zmenili na vracáky. Všetky prechádzam v peknom náklone, až žasnem, čo vlastne dokáže moja moto. Hneď po výjazde z lesa sa ocitám nad dedinkou Hnilec. Ťažko opísať tu atmosféru bez toho, aby som sa opakoval proste life´s good. Prechádzam dedinkou, cítim vôňu stajní a popíleného dreva, je to pekné ale ja by som tuná nechcel žiť. No občas si prejsť takýmto prostredím nezaškodí, pekne to resetuje hlavu.

Nový asfalt končí na križovatke, keďže odbáčam zo smeru na Spišskú novú Ves. Možno ďalej je kvalitný, neviem, ja idem iným smerom. A opäť zákruty vracáky a čo ja viem, čo všetko, no tentoraz na záplatách, ale nejako to ani nepociťujem. Pred jedným vracákom zisťujem, načo je asi antihopingova spojka keď som podradil o stupeň viac, než som chcel. Už už som sa videl v strome, našťastie nestalo sa. Prechádzam cez niekoľko samôtok, okolo popílených stromov, míňam aj kamión naložený drevom až dôjdem do dedinky Mlynky. Dedina sa zdá byť ľudoprázdna, no atmosféru robia robotnici na koľajach. Pília drevo a nakladajú ho na vagóny. Ja sa poberám ďalej, až dochádzam pod hrádzu Palmackej Maše. Zaujímavo cez ňu prechádza železnica tak, že v istom úseku sa voda nachádza z oboch strán koľají. Napájam sa na hlavnú cestu, smer Vernár. Teším sa z toho, že ani tu nie je veľa áut, ale možno to bude aj tým, že som sa zavesil za dve autá s BA značkami a predpísanou rýchlosťou som teda nešiel. Stojím pred cestným tunelom na červenú. Myslel som že na Slovensku je iba Branisko. Naskočila zelená, normálne sa rozbieham a keď už som hlbšie v tuneli….. ach tá ozvena je božská. S moto som v tuneli ešte nikdy nebol, ale kebyže mám nejaký po blízku, som tam každý deň. Odbáčam na Vernár, cesta je v pohode, až v jednej zákrute už dole kopcom zrazu padám. Na asfalte som zatiaľ ešte nepadol a toto bol hrozný zážitok. Pred zákrutou som pribrzdil, naklonil moto, všetko v pohode, zákruta sa mierne zavrela, tak pribrzďujem prednou a zrazu nič- brzda povolila. Zaujímavé, čo všetko si človek zrazu stihne všimnúť behom snáď asi len jednej sekundy. Na okraji cesty bol obrubník. Nebyť jeho, nejako to ešte vyberiem, prinajhoršom tresne moto na už oškretú stranu. Ale tak to sú všetko len výhovorky, dobre som vedel, že predná brzda je na moju moto slabá a že dolu dlhými klesaniami by som jej mal dať pauzu, nech vychladne. Tak som sa vytrepal, našťastie, mimo cestu do štrku. Ešteže nie som čurák v krátkom rukáve. Nechýba mi totiž ku šťastiu študovať na vlastnom tele z čoho sa skladá lakťový a ramenný kĺb. Chudák moto na zemi a ja ju hneď dvíham. Kurník, keď je plná, je desne ťažká. Nedarí sa mi ju dvihnúť na prvý pokus ale v tele mam dosť vyplaveného adrenalínu, tak len nádych a na druhý pokus som ju takmer prehodil na druhú stranu. Pozerám na škody a nadávam. Plasty našťastie ostali celé, schytali iba odreniny, a smerovka, tá dostala K.O. Zároveň žasnem nad ľuďmi, ktorý dokážu fotiť padnutú motorku. Ja som nato ani nepomyslel. Dávam si trosku dlhšiu pauzu a predychávam.

Násadám na moto, smer Poprad, Svit, Liptovsky Mikuláš. Bol to skôr taký nervózny presun. Jednak som mal v hlave ešte nehodu a diaľnicu za Svitom uzavreli až po Važec, tak som sa dosť tlačil medzi plechovkami a kamiónmi. Pred Važcom sa cesta napája na diaľnicu, odtiaľ mám zasa pokoj. Pri pohľade na diaľnicu a na starú cestu rozmýšľam nad motorkami, ktoré jazdia po diaľniciach. Nejako mi tam nepasujú, načo je dobré držať plyn a rovný smer- veď to musí byť nuda! Vchádzam do Liptovského Mikuláša a znova semafory a auto na aute, proste nič moc. Potom už len okolo Liptovskej Mary smer Orava cez priesmyk Huty. Víta ma pomerne úzka cestička, ktorá vedie cez niekoľko dedín. Bola by to pohodová jazda nebyť kamiónov, a aby to bolo ešte pestrejšie, idú tri za sebou. Teplota vody už vystúpila nad 90 stupňov a zrazu dlhší rovný úsek, vykuknem spoza návesu, nič oproti, podradiť o dva a už to jede. Parádne zákruty a výhľady počas celej cesty na vrch priesmyku, už aj zabúdam na nehodu.

Na vrchu si dávam pauzu. Zastavujem pri dvoch motorkároch, čosi opravujú. Dávam sa do reči. Sú z Prahy na výlete po Tatrách a okolí. Jednému sa odtrhlo plynové lanko, tak ho vymieňali. Že vraj sa im to stalo už aj niekedy dávnejšie, ale vtedy nemali náhradné tak, pripevnili plyn o sýtič. Navzájom si zo seba robia srandu a ja dostávam odporučenie nech si nekupujem yamahu lebo budem často meniť plynové lanko. Huty sa oplatí navštíviť, výhľady do doliny stoja za to a z jedného miesta vidno aj celú Liptovskú Maru. Môj pôvodný plán dôjsť až k Oravskej priehrade mi dnes už nevyjde, je veľa hodín a ja som doma povedal, že do večera už budem v Kežmarku u otca. Tak sa otáčam a idem naspäť, len s malou zmenou v Liptovskom Hrádku odbáčam do Tatier. Počasie je stále slnečné a ja si užívam jazdu. V Tatrách je takmer nulová premávka, len treba dávať pozor na cyklistov. Motorka neustále v náklone raz na jednu potom na druhú stranu. Dúfam len, že tam nemerajú často rýchlosť, lebo som sa nechal trošku uniesť. Len čo tam trochu fúkol vietor, tak behom pár minút bolo zatiahnuté a ja som už len čakal kedy spŕchne. No nestalo sa. Z Tatier vychádzam suchý a žasnem, že stačí prejsť len pár km dole a už je znova pekne a slnečno. Večer už len odparkuvávam moto do garáže a unavený idem spať. Síce som prešiel len 430km, ale trvalo mi to niečo vyše 9 a pol hodiny. Druhy deň len jazdím s bratom môjho otca (nevyznám v rodinných vzťahoch ). On ma ČZtu crossku, takže sme jazdili len off road v lese. Nejakých 70km mi dalo pekne zabrať. Deň tri, cesta domov. Vyrážam po obede smerom na Starú Ľubovňu, ale v Spišskej Belej odbáčam na Červený Kláštor. Počasie však nič moc a cesta tiež nie je nová. Ide sa však super, zasa nikde nikto, len v tesnom okolí Červeného Kláštora nemecké a poľské autobusy hľadajú miesto, kde odparkovať. Keďže to vyzerá na dážď, veľmi sa nezdržujem, ani nič nefotím. V Hniezdnom sa napájam na hlavnú do Prešova a tu v podstate aj môj výlet končí, pretože ďalej to je už len presun. Pred Lipanmi ešte stíham zmoknúť, v Prešove sa popretláčať pomedzi plechovky a kamióny a inak nič zaujímavé, len pomerne silný bočný vietor. Ešte aj cesta z Vranova do Herlian je uzavretá. Spravil som nejakých 220km vkuse, takže zadok sa zocelil poriadne.

A čo dodať na záver? Vyjazdil som sa poriadne, hlavu mám vyvetranú a do školy sa aj tak neteším. 😀

Don't be shellfish...0000